Fig 5 - uploaded by Jozef Michalik
Content may be subject to copyright.
1. Volzeia carpathica sp.n., holotype. Malé Karpaty Mts, Javorinky Hill above the Mokrá Valley by Plavecký Mikuláš, Veterlín carbonate platform, sample No. SNM 23037 (= 475/85): a-cross-section; b-longitudinal section showing large dissepiments. 2. Margarosmilia cf. richthofeni Volz. Malé Karpaty Mts, Javorinky Hill above the Mokrá Valley by Plavecký Mikuláš, Veterlín carbonate platform, No. SNM 23038 (= 475/85): a-cross-section of lobate corallite; b-longitudinal section showing vesicular endotheca. 3. Protostylophyllum praenuntians (Volz), Dolomites, Valparola, St. Cassiano Formation, Middle Carnian. Lectotype, original Volz's thin section, MGUWr 71sz: a-cross-section with septal blades disassociated adaxially into septal spines; b-longitudinal section showing a septum compacted peripherally (black, at the left) and disassociating adaxially into isolated, regular septal spines; c-a fragment of b with thin tabulae; d, e-septal spines showing a typical coarse micro-ornamentation. Note a development of a loose columella-like structure occupying a large axial region. 4. Protostylophyllum praenuntians (Volz), Malé Karpaty Mts, eastern part of the Mt Veterlín ridge, the Veterlín carbonate platform (No. SNM 23041, loc. 297a/85): a-distal portion of the corallum in slightly oblique cross-section; b-a fragment with internal septal portions dissociated into septal spines. Scale bars: 2.5 mm if not stated otherwise.
Source publication
Carnian small scleractinian coral fauna found in the Malé Karpaty Mts (Western Carpathians), is closely related to early late Carnian corals of the Dolomites (Southern Alps). The former fauna includes three new genera: Carpathiphyllia (type species: C. regularis sp.n.), Pontebbastraea (type: Stylophyllopsis pontebbanae Volz), Protostylophyllum (typ...
Similar publications
A study of precipitation chemistry was conducted from 2006 January to 2016 November in the Ciuc and Giurgeu basin, Eastern Carpathians, Romania. The results show that the natural precipitation in these areas is alkaline, with a volume weighted mean (VWM) of 6.49 and 6.88 in Ciuc and Giurgeu basin, respectively. NH4+ is the most potential species to...
Streszczenie Badania na potrzeby artykułu dotyczyły określenia wyspowego charakteru Beskidu Małego w stosunku do otaczającego go Beskidu Śląskiego, Beskidu Makowskiego, Kotliny Żywieckiej oraz Pogórza Śląskiego. W tym celu sięgnięto do metody wyróżników/wyznaczników krajobrazu na płasz-czyźnie geograficznej oraz etnograficznej, badając jego izolacj...
Protomycopsis arnoldii MAGNUS was found on leaves of Leontodon pseudotaraxaci SCHUR as a new species both for the Carpathians and Polish mycobiota. Its description and illustration are given, and its distribution is discussed.
Citations
... According to these authors, zooxanthellates form highly integrated colonies with small corallites (i.e., cerioid, meandroid and thamnasterioid; <5 mm in diameter), whereas azooxanthellates form solitary or phaceloid pseudo-colonies with relatively large corallites (>5 mm in diameter). Using solely this criterion, the predominance of solitary and phaceloid growth forms within the Carnian coral assemblages (including corals from Alpe di Specie examined herein) would strongly suggest that majority of shallow-water corals from western Tethys were analogous to modern azooxanthellates (for taxonomic and growth form overview see: Roniewicz & Morycowa, 1989;Riedel, 1990;Turnšek & Senowbari-Daryan, 1994;Roniewicz & Michalik, 2002;Schäfer, 1979;Flügel, 1981;Wurm, 1982Stanley Jr & Senowbari-Daryan, 1986Stanton & Flügel, 1989;Stanton & Flügel, 1987;Bernecker, Weidlich & Flügel, 1999;Flügel & Senowbari-Daryan, 2001;Flügel, 2002;Bernecker, 2005;Zonneveld et al., 2007;Roniewicz, 2011;Martindale, Bottjer & Corsetti, 2012;Peybernes, Chablais & Martini, 2015;Stanley Jr & Onoue, 2015). Such conclusions would match reconstructions proposed for the entire Triassic and Jurassic scleractinian fauna (Kiessling & Kocsis, 2015). ...
During the Carnian, oligotrophic shallow-water regions of the western Tethys were occupied by small, coral-rich patch reefs. Scleractinian corals, which already contributed to the formation of the reef structure, owed their position most probably to the symbiosis with dinoflagellate algae (zooxanthellae). Using microstructural (regularity of growth increments) and geochemical (oxygen and carbon stable isotopes) criteria of zooxanthellae symbiosis, we investigated whether this partnership was widespread among Carnian scleractinians from the Italian Dolomites (locality Alpe di Specie). Although corals from this locality are renowned from excellent mineralogical preservation (aragonite), their skeletons were rigorously tested against traces of diagenesis Irrespective of their growth forms, well preserved skeletons of corals from the Dolomites, most frequently revealed regular growth bands (low values of coefficient of variation) typical of modern zooxanthellate corals. Paradoxically, some Carnian taxa ( Thamnasteriomorpha frechi and Thamnasteriomorpha sp.) with highly integrated thamnasterioid colonies which today are formed exclusively by zooxanthellate corals, showed irregular fine-scale growth bands (coefficient of variation of 40% and 41% respectively) that could suggest their asymbiotic status. However, similar irregular skeletal banding is known also in some modern agariciids (Leptoseris fragilis) which are symbiotic with zooxanthellae. This may point to a similar ecological adaptation of Triassic taxa with thamnasterioid colonies. Contrary to occasionally ambiguous interpretation of growth banding, all examined Carnian corals exhibited lack of distinct correlation between carbon ( δ ¹³ C range between 0.81‰ and 5.81‰) and oxygen ( δ ¹⁸ O values range between −4.21‰ and −1.06‰) isotope composition of the skeleton which is consistent with similar pattern in modern zooxanthellates. It is therefore highly likely, that Carnian scleractinian corals exhibited analogous ecological adaptations as modern symbiotic corals and that coral-algal symbiosis that spread across various clades of Scleractinia preceded the reef bloom at the end of the Triassic.
... Kolosváry´s data (1957, 1958 ab, 1963, 1966), who studied Ladinian/Carnian corals from Slovakia, and among others these from the Malé Karpaty Mts, need a re-examination, as his descriptions and illustrations are insufficiently treated and do not permit adequate comparisons. New coral findings in the Wetterstein facies of the Veterlín and Havranica partial nappes (Roniewicz & Michalik, 2002) enabled stratigraphical correlation between both West Carpathian and South Alpine coral-bearing beds. Post-nappe formations of the Malé Karpaty Mts are related to Gosau sedimentary cycle and accomodation of the Buková Paleogene Basin. ...
... ZPAL.H.26/29), which may be considered as a separate taxon with a thick skeleton: sd: 3-5 septa in 5 mm; thickness of septa: S1 -500 m and S3 -300 m. Measurements (in mm if not stated otherwise): Remarks: In abundant septa and axial cavity filled with septal spines, the genus Oppelismilia resembles Carnian Protostylophyllum Roniewicz and Michalik, 2002, from which it differs in compact septa and in the structure of endotheca, which in the latter genus is built of rare tabulae. Genus Oppelismilia, having elongated corallum, differs from Haimeicyclus Alloiteau, 1957 discoid in shape. ...
First description of two Early Jurassic shallow-water coral faunas differing in age and ecological type is presented from the middle Afghanistan, the Nalbandon River area at the Kasamurg Mountains range. Hettangian/Sinemurian corals consist mainly of solitary and phaceloid forms: solitary Amphiastreid Coral A, Archaeosmilia duncani, Fungiaphyllia communis n. gen. n. sp., Fungiaphyllia? sp., Oppelismilia aff. gemmans, O. spectabilis n. sp., Parepismilia dronovi n. sp., P. dolichostoma n. sp., solitary Stylophyllopsis sp., phaceloid Thecactinastraea fasciculata, and rare colonial corals, cerioid Guembelastraea dronovi n. sp. and Stephanastrea sp., as well as some indeterminable forms. The second fauna, close to Pliensbachian–Toarcian border, contains Fungiaphyllia communis. Two families are described as new, family Oppelismiliidae and Parepismiliidae. The corals are contained in micrite with fine quartz grains, generally, with remnants of moluscs and echinoderms, in some occurrences with benthic forams and small gastropods. In their growth forms and generic contents the corals partly resemble the Hettangian fauna from British Isles, Hettangian/Sinemurian fauna from the Pamir Mountains, and partly resemble the middle Early Jurassic fauna from Morocco. The corals are discussed from palaeoecological, palaeoenvironmental, and evolutionary aspects.
... Stylophyllopsis, Protostylophyllum, and Haimeicyclus at New York Canyon reveal a strong taxonomic connection with Tethyan taxa. New York Canyon corals such as Protostylophyllum also reveal close affinities with Upper Triassic Tethyan species of the same genus (Roniewicz and Michalík, 2002). Compared to the Tethys, precious little is known about American corals after the end-Triassic event. ...
Within the Sierra de Santa Rosa Formation of the El Antimonio Terrane in Sonora, Mexico, are Early Jurassic corals spanning from Sinemurian to Toarcian in age. A global mass extinction occurred at the Triassic-Jurassic boundary and coral reefs experienced considerable stress near the end-Triassic. During this period of global climate change approximately 200 million years ago, sea level was dropping and the Central Atlantic Magmatic Province was releasing prodigious amounts of greenhouse gases and volatiles with increasing ocean acidity. Corals and coral reefs collapsed abruptly during the end of the Triassic. While the Jurassic recovery was underway during the first few million years following the extinction event, reefs were exceedingly rare and coral diversity was further suppressed during the Toarcian Oceanic Anoxic Event associated with the Karoo-Ferrar large igneous province. Corals did not fully recover until the Middle Jurassic. The dynamics of coral collapse and recovery are relevant to understanding marine deposition and the nature of ecological stresses following the mass extinction. Compared to the Tethys, precious little is known about the recovery in western North America where reefs and diverse corals of the Late Triassic had inhabited numerous volcanic settings in eastern Panthalassa. The Sierra de Santa Rosa Formation is divided into lower, middle, and upper members encompassing approximately 1500 meters in thickness and includes fossiliferous, shallow to deeper water marine sequences in strata tectonically overlying Precambrian metamorphic basement rock and conformably underlying the volcanic Cerro San Luis Formation. The Sierra de Santa Rosa Formation has been established as Early Jurassic using bivalves and ammonites along with U-Pb dating of detrital zircons. Early Jurassic corals occur at multiple locations in the middle and upper members of the Sierra de Santa Rosa Formation. These coral locations include Sinemurian solitary corals in impure limestone and Toracian reef-building colonial corals in carbonate rock buildups. Most coral fauna consists of highly recrystallized scleractinian corals which reveal mainly macroscopic details. The analysis of these corals is used to test paleogeographic and tectonic models for northwestern Sonora and adjacent USA. The Sonoran reef-like buildups are perhaps the only Toarcian examples in the USA and Mexico. The coral faunas and other marine fossils of the Sierra de Santa Rosa Formation provide relevant data with which to assess paleoecology, paleobiogeography and biotic recovery during the critical interval following the end-Triassic mass extinction.
... Stylophyllopsis, Protostylophyllum, and Haimeicyclus at New York Canyon reveal a strong taxonomic connection with Tethyan taxa. New York Canyon corals such as Protostylophyllum also reveal close affinities with Upper Triassic Tethyan species of the same genus (Roniewicz and Michalík, 2002). ...
A Triassic-Jurassic (T/J) mass extinction boundary is well represented stratigraphically in west-central Nevada, USA, near New York Canyon, where the Gabbs and Sunrise Formations contain a continuou depositional section from the Luning Embayment. The well-exposed marine sediments at the T/J section have been extensively studied and reveal a sedimentological and paleontological record of intense environmental change and biotic turnover, which has been compared globally. Unlike the former Tethys region, Early Jurassic scleractinian corals surviving the end-Triassic mass extinction are not well-represented in the Americas. Here we illustrate corals of Early Sinemurian age from Nevada located at three horizons above the T/J boundary. These well-preserved corals represent one of the earliest Jurassic appearances in North America and the earliest in the United States. Their co-occurrence with bivalves, gastropods, and ammonites adds additional faunal elements to the study. The corals are exclusively solitary and occur in profusion packed within beds. They all belong to the family Stylophyllidae, known to have been extinction resistant. These post-extinction corals support the Hispanic Corridor hypothesis and provide new data on biotic recovery following the end-Triassic mass extinction.
... Stylophyllopsis, Protostylophyllum, and Haimeicyclus at New York Canyon reveal a strong taxonomic connection with Tethyan taxa. New York Canyon corals such as Protostylophyllum also reveal close affinities with Upper Triassic Tethyan species of the same genus (Roniewicz and Michalík, 2002). Compared to the Tethys, precious little is known about American corals after the end-Triassic event. ...
During the Late Triassic, roughly 200 million years ago, coral reefs flourished and coral diversity was at a maximum. At the end-Triassic, the supercontinent Pangea began splitting at a massive volcanic rift that released prodigious amounts of volcanic greenhouse gases. Ocean pH increased leading to ocean acidification and sea level dropped. Coral reefs responded by collapsing globally at the end of the Triassic. The transition to the Triassic and Jurassic eras are marked by a major mass extinction at which time more than half of life on Earth and almost 90 percent of marine life died. While the Jurassic recovery was underway during the first few million years following the extinction, corals and reefs did not fully recover until almost 25 million years later. Early Jurassic coral fossils are thus extremely rare worldwide. Only a couple Early Jurassic sites have been reported in North America. Precious little is known about coral recovery in western North America where reefs and diverse corals of the Late Triassic had inhabited volcanic settings (Figure 1). Scleractinian (stony) corals from the Early Jurassic are not well-represented or studied in North America and until now had not been reported in the United States or Mexico. Here we illustrate previously undescribed Early Jurassic corals from New York Canyon in Nevada, USA, and Sierra de Santa Rosa in Sonora, Mexico.
... Stylophyllopsis, Protostylophyllum, and Haimeicyclus at New York Canyon reveal a strong taxonomic connection with Tethyan taxa. New York Canyon corals such as Protostylophyllum also reveal close affinities with Upper Triassic Tethyan species of the same genus (Roniewicz and Michalík, 2002). Compared to the Tethys, precious little is known about American corals after the end-Triassic event. ...
The Triassic-Jurassic (T/J) mass extinction boundary is well represented stratigraphically with a continuous depositional section spanning the Gabbs and Sunrise formations at New York Canyon, Nevada. These marine deposits display a sedimentological and paleontological record of intense environmental changes and biotic turnover, particularly for corals. During this period of global climate change approximately 200 million years ago, sea level was dropping and the Central Atlantic Magmatic Province was releasing prodigious amounts of greenhouse gases and volatiles with increasing ocean acidity. Corals reefs collapsed abruptly at the end of the Triassic. While the Jurassic recovery was underway during the first few million years following the extinction, reefs and coral diversity did not fully recover until 25 million years later. Compared to the Tethys, precious little is known about western North America where reefs and diverse corals of the Late Triassic lived around volcanic islands of eastern Panthalassa. Here we report rare early Jurassic corals from New York Canyon. These are mostly solitary and represent a phase of the recovery for the earliest of Jurassic corals of North America. The corals, located approximately 20 meters above the T/J boundary in the Ferguson Hill Member of the lower Sunrise Formation, are in-situ and occur as a meter-thick limestone pavement. They are mostly solitary coral taxa and may be compared with counterparts in the Tethys and elsewhere in North America. Other noteworthy fossils are found at the coral interval including the bivalve Weyla. Ongoing research focuses on these earliest Jurassic corals and others including an exceptional Early Jurassic reef in the Santa Rosa Formation, Sonora, Mexico. In Sonora, the shallow-water patch reefs reach 20-30 meters in thickness and extend laterally for more than a kilometer. The coral faunas of both Nevada and Sonora provide useful data on the paleoecology, paleobiogeography and recovery of corals and reef-faunas following the end-Triassic mass extinction.
... K uvedenej litostratigrafickej jednotke patria aj sivohnedé vápence, v ktorých sa našli trsy koralov Retiophyllia paraclathrata RONIEWICZ (Roniewicz a Michalík, 2002). ...
... Na základe makrofauny (Pevný, 1984;Michalík a Kochanová in Buček et al., 1991;Roniewicz a Michalík, 2002) aj mikrofauny (Kullmanová in Kullmanová a Kochanová, 1975) bol mojtínsky vápenec zaradený do rétu. ...
Summary:
The Záhorská nížina Lowland forms the westernmost region of Slovakia. Its western border is limited by the border with the Czech Republic and Austria. The eastern frontier passes from the western flanks of the Malé Karpaty Mts. from the Devín – urban part of Bratislava – to the Dolný mlyn located in the southwest of the municipality Hradište pod Vrátnom. The northern boundary stretches from the Dolný mlyn through the town of Senica, municipalities of Smolinské and Dojč, north of the town of Kúty and towards the River Morava. The territory of the regional geological map at scale 1 : 50 000, includes the Záhorská nížina Lowland in the meaning of the regional-geological classification of the Western Carpathians (Vass et al., 1988a) with the Vienna Basin and Senica and the Záhorie-Lower Morava part and the western flanks of the Malé Karpaty Mts. The Senica part of the Vienna Basin represents the older structural unit and is considered to be a regional subunit in the NE part of the Basin. In its geological setting the Early Miocene sediments are involved, mainly. In a small scale the Middle Miocene sediments are present. The Záhorie-Lower Morava part is an younger structural unit and constitutes the remaining part of the Basin, which is formed by the Miocene and Pliocene deposits of marine and terrestrial origin. The Malé Karpaty Mts. form a horst, which is limited to the Vienna Basin by the Litava-Láb faults, which are a continuation of seismoactive fault system of Mur – Mürz – Leitha of the Eastern Alps.
Abstrakt
Na území regiónu Záhorská nížina sa rozprestiera západný okraj Malých Karpát a slovenská časť Viedenskej panvy. Na geologickej stavbe okrajovej časti Malých Karpát sa podieľa tatrikum, fatrikum a hronikum a v malej miere paleogénne sedimenty. Na území Viedenskej panvy sa nachádzajú neogénne sedimenty a v prevažnej miere sedimenty kvartérneho veku.
Tatrikum Malých Karpát sa člení na celú sústavu čiastkových príkrovových jednotiek. Na zmapovanom území sa nachádza borinská jednotka a veľká alochtónna jednotka – bratislavský príkrov.
Borinská jednotka vystupuje na sz. svahoch a predhorí Malých Karpát od Devínskej Novej Vsi až po obec Pernek. Na povrchu sú horniny borinskej jednotky zložené výlučne z usadenín jurského veku, staršie,
triasové horniny sa vyskytujú len vo forme olistolitov.
Bratislavský príkrov je frontálna, výrazne alochtónna časť tatrika s. s. Zaberá plošne najväčšiu časť Malých Karpát. Je zložený z veľmi pestrých komplexov tak predalpínskeho fundamentu, ako aj jeho mezozoického sedimentárneho pokryvu.
Kryštalinikum budujú staropaleozoické metamorfované horniny a karbónske granitoidné horniny bratislavského masívu.
Mezozoické sedimentárne sledy sú v bratislavskom príkrove zachované na viacerých, sčasti oddelených miestach, pričom sa navzájom dosť líšia. Predriftové permsko-triasové komplexy boli počas spodnojurského riftingu hlboko, miestami až úplne (kuchynská jednotka) erodované, a preto sú zachované len rudimentárne.
Jursko-spodnokriedové sledy vystupujú na sz. periférii bratislavského fundamentu. Zaraďujeme ich do štyroch samostatných jednotiek, z ktorých sa na zmapovanom území nachádzajú len dve, a to devínska
a kuchynská jednotka.
Fatrikum je reprezentované vysockým príkrovom, ktorý je typickým reprezentantom spodnejších a externejších čiastkových príkrovových jednotiek fatrika. Hronikum na území regiónu zastupujú dva čiastkové príkrovy – veterlínsky a považský. Stratigrafický rozsah veterlínskeho príkrovu zodpovedá vrchnému karbónu až vrchnému karnu. Mladopaleozoická klasticko-vulkanická sukcesia patrí do ipoltickej skupiny. Bazálne spodnotriasové členy sú reprezentované klastickými
usadeninami benkovského a šuňavského súvrstvia. Horniny aniského veku pozostávajú z platformových vápencov a dolomitov. V ich nadloží sú panvové karbonáty. Terminálnu časť tvoria rifové sedimenty.
V tektonickom nadloží veterlínskeho príkrovu leží čiastkový považský príkrov, zložený z havranickej a jablonickej kryhy. Litostratigrafický rozsah príkrovu zodpovedá spodnému triasu až najvyššiemu triasu – rétu.
Paleogénne sedimenty kolmatujú paleoalpínsku tektonickú stavbu Malých Karpát. Zastupujú ich klastické sedimenty malokarpatskej skupiny, reprezentované plytkomorskými litofáciami súvrstvia Jelenej hory a hemipelagickými sedimentmi bukovského a hrabníckeho súvrstvia.
Neogénne sedimenty sa v regióne vyskytujú na povrchu najmä pri západnom okraji Malých Karpát. V severnej časti regiónu patrí k najstarším sedimentom podbrančský zlepenec egenburského veku reprezentujúci plytkomorské okrajové sedimenty. V malej miere sú na študovanom území zastúpené usadeniny planinského súvrstvia otnansko-spodnokarpatského veku. Rozsiahle plochy severného okraja Malých Karpát sú pokryté hruboklastickými sedimentmi jablonických zlepencov karpatského veku. V menšej miere sa vyskytujú usadeniny prietržských vrstiev a panvové sedimenty lakšárskeho súvrstvia spodnokarpatského veku. V južnej časti regiónu na okraji Malých Karpát sa nachádzajú terestrické aj morské sedimenty. K najstarším
patria kontinentálne brekcie pravdepodobne spodnobádenského veku stmelené sintrom nachádzajúce sa na severných svahoch Devínskej Kobyly. Najväčšie plošné rozšírenie majú terestrické usadeniny devínskonovoveského súvrstvia strednobádenského veku. Uvedené súvrstvie bolo rozčlenené na viacero litofácií (brekcií, štrkov, pieskov a ílov). V devínskonovoveskom súvrství sa po prvýkrát zaznamenal výskyt tufov s odtlačkami listov. V jeho nadloží sa zistili denudačné zvyšky plytkomorských sedimentov stupavských vrstiev strednobádenského veku.
Vo výplni Viedenskej panvy sa nachádzajú pelitické sedimenty lužického súvrstvia egenbursko-otnanského veku. V ich nadloží v severnej časti panvy sa vyskytujú hlbokomorské sedimenty lakšárskeho súvrstvia. Na ne nasadajú vrchnokarpatské sedimenty závodského súvrstvia, ktoré sedimentovalo v plytkovodnom
brakickom až sladkovodnom prostredí. Na juhu slovenskej časti Viedenskej panvy sa v období vrchného karpatu usadzovali deltové sedimenty lábskych vrstiev. Na súvrstvia karpatského veku v období spodného bádenu transgredovali hruboklastické sedimenty kútskych vrstiev, ktoré smerom do nadložia prechádzajú do panvových fácií lanžhotského súvrstvia spodnobádenského veku. V ich nadloží sa vyskytujú pestro sfarbené (hruboklastické aj pelitické) sedimenty žižkovských vrstiev lagunárneho až plytkomorského pôvodu, ktoré
prechádzajú do panvových sedimentov jakubovského súvrstvia. Vrchnobádenské morské sedimenty studienčanského súvrstvia reprezentujú piesky, pieskovce a litotamniové vápence sandberských vrstiev a panvové pelitické usadeniny. Sedimenty sarmatského veku zastupuje holíčske a skalické súvrstvie. Panónske sedimenty
reprezentuje bzenecké, čárske a gbelské súvrstvie. Sedimenty vznikli v brakickom jazernom, deltovom a fluviálnom prostredí. Neogénnu sedimentáciu zakončujú hruboklastické sedimenty brodského a sološnického súvrstvia pliocénneho veku, ktoré sa vyskytujú len v kútskej a zohorsko-plaveckej depresii.
Kvartérne sedimenty, prevažne vo veľkej hrúbke, pokrývajú takmer celé územie regiónu. Na ich geologickej stavbe sa v rôznej miere podieľajú takmer všetky základné genetické typy terestrických uloženín.
Objemovo je prevažná časť sedimentov sústredená na území Borskej nížiny a priľahlej časti Chvojnickej pahorkatiny. Zo širokej škály vyvinutých a zachovaných genetických typov majú z hľadiska hrúbky, plošného rozsahu a špecifickosti vývoja dominantné postavenie akumulácie eolických pieskov. Tvoria významný a pre Borskú
nížinu charakteristický kvartérny a reliéfotvorný prvok. Naviate piesky tvoria viaceré ucelené pásma Záhorských pláňav, a najmä Boru. Tvoria jednak plošne rozsiahle dunové komplexy spojené do paralelnej sústavy mohutných pieskových valov, ale vyskytujú sa aj ako malé lokálne presypy a ploché akumulácie. Eolické piesky sú uložené jednak na predkvartérnom neogénnom podloží, jednak na piesčitých štrkoch a pieskoch fluviálnych terás aj dnovej akumulácie Moravy, Myjavy a ich väčších prítokov a čiastočne aj na proluviálnych akumuláciách distálnych zón náplavových kužeľov Podmalokarpatskej zníženiny a okrajového pásma pohoria. Všetky povrchové akumulácie eolických pieskov sú vrchnopleistocénneho a mladšieho veku, v ktorých sa
našli aj postglaciálne fosílne pôdy. Staršie akumulácie pieskov sú doložené vrtmi z výplní lokálnych neotektonických
depresií. Hrúbka návejov v dunách dosahuje extrémne hodnoty, až do 40 m.
Ďalším významným genotypom sú fluviálne akumulácie všetkých tokov so stratigrafickým rozpätím od spodného pleistocénu po holocén. Najstaršie fluviálne sedimenty sú známe z bazálnych častí kvartérnej výplne zohorsko-marcheggskej depresie a mladšie, okrem uvedenej, aj z kútskej čiastkovej depresie. Na pozitívnych štruktúrach tvoria náplň systému riečnych terás spodného až vrchného pleistocénu a dnových
akumulácií vrchného pleistocénu vrátane ich holocénneho nivného pokryvu.
Sedimenty terás sa zachovali najmä pozdĺž toku Moravy v relatívnej výške 3 – 25 m a vo vzdialenejších miestach od toku vo výške až do 70 m. Okrem doteraz známych piesčitých štrkov sedimenty terás tvorí najmä štrkovitý piesok a piesok s častým pokryvom eolického piesku. Akumulácie terás dosahujú hrúbku do 15 m. Hrúbka vrchnopleistocénnej dnovej akumulácie Moravy sa pohybuje v nive medzi 3 – 9 m a v nízkej terase 8 – 10 m. V nive Myjavy je hrúbka v rozmedzí 2 – 5 m a v depresiách narastá až na 40 m.
Fluviálne sedimenty holocénnej nivnej fácie zaberajú celkovo najväčšiu plochu. V nivnom kryte Moravy sú dvojstupňové. Prikorytovú časť zastupujú piesčité štrky a zvyšky pieskov agradačných valov. Podstatnú časť nív všetkých tokov tvoria hlinité a piesčito-hlinité povodňové sedimenty. Sú uložené na piesčitých štrkoch
dnovej akumulácie. Ich hrúbka sa pohybuje v rozpätí 0,5 – 3 m.
Plošne aj objemovo nasledujú proluviálne sedimenty často rozsiahlych vejárov náplavových kužeľov s časovým rozpätím od spodného pleistocénu po holocén, lemujúce úpätie Malých Karpát a vypĺňajúce podstatnú časť Podmalokarpatskej zníženiny. Vystupujú tak vo forme vložených terasovaných kužeľov, ako aj vo forme naložených kužeľov.
Kužele podmalokarpatského pásma obsahujú piesčito-štrkovo-úlomkovitý materiál s vložkami eolických pieskov. Podľa tvaru veľmi ploché sú najmladšie nadnivné a nivné kužele vyskytujúce sa po obvode nív hlavných tokov alebo v distálnych zónach starších kužeľov.
Najväčšiu hrúbku, až 120 m, dosahujú proluviálne sedimenty vo výplni lokálnej perneckej depresie a 70 m vo výplni sološnicko-plaveckej depresie. Eolické pokryvy vrchnopleistocénnych spraší a sprašových hlín v rôznych varietach sa zachovali v priľahlej časti Chvojnickej pahorkatiny. V okolí Senice sa vyvinuli aj sprašové série tvoriace pokryv strednopleistocénnych fluviálnych terás a proluviálnych kužeľov. Hrúbka sprašových pokryvov sa v priemere pohybuje medzi 2 – 10 m. Sprašové hliny tvoria nesúvislý pokryv. Tvoria ich odvápnené hliny.
Z hľadiska objemu hmoty sú významné aj rozličné druhy pleistocénno-holocénnych zvetranín a svahových sedimentov a ich kombinácií, viazaných najmä na svahy a ich úpätia v priľahlej časti Malých Karpát. Ide o zmes deluviálno-soliflukčných svahovín a sutín od piesčito-kamenitých a piesčitých cez deluviálne hlinitokamenité
a hlinito-piesčité až po výlučne hlinité. V okolí výstupov fluviálnych terás, na okrajoch vejárov náplavových kužeľov a v okolí výstupov neogénneho podložia v štrkovom a zlepencovom vývoji dominujú akumulácie deluviálnych a deluviálno-fluviálnych piesčito-hlinitých štrkov. Významné sú aj deluviálno-proluviálne akumulácie dejekčných kužeľov a proluviálno-soliflukčné telesá svahových prúdov vystupujúce lokálne na svahoch pohoria. Na miestach s výskytom eolických pieskov v zníženinách a úvalinách sa nachádzajú deluviálno-fluviálne piesky.
Aluviálne nivy sú spestrené sieťou mŕtvych ramien a iných zníženín reliéfu, v ktorých dominujú rozličné subtypy fluviálno-organických kalových a hnilokalových humóznych piesčitých hlín a organogénnych humóznych rašelinových hlín a slatín. Tieto sedimenty sa nachádzajú aj v medzidunových močaristých zníženinách, ako aj v distálnych zónach kužeľov na styku s pieskami. Výpočet akumulácií dopĺňajú lokálne výskyty chemogénno-organogénnych pramenných vápencov pri Borinke (holocén) a pri Perneku (stredný/vrchný pleistocén – ém) a uzatvárajú početné antropogénne akumulácie v podobe navážok, násypov, skládok a háld.
... For the Triassic, it is not strictly up to date but in accordance with the important synthesis by Flu¨gel (2002). Taxonomical data for the Triassic are based mainly on two previous studies (Riedel, 1991;Roniewicz and Morycowa, 1989), which have been completed by Marchal (1991) and more detailed articles as Deng and Kong, 1984;Zhang, 1984, Gaetani andFois (1978), Melnikova (1994), Stolarski et al. (2004), Turnsˇek (1997), Roniewicz and Michalik (2002), Roniewicz et al. (2005), and Roniewicz and Stanley (1998). For the Jurassic, data are based on an exhaustive set of objective synonymic lists of species recorded in Lathuilie`re (1989) completed by more recent publications (e.g. ...
Recognizing extinction events and determining their cause at the Triassic/Jurassic (T/J) transition and near the Pliensbachian–Toarcian (Lower Jurassic) boundary is a field of growing interest. We provide arguments for these events through a literature based new evaluation of coral diversity from Triassic to Dogger and a new palaeobiogeographical map. The T/J extinction of corals is clearly related to the breakdown of reef environments. Origination curves show that Hettangian (the lowest Jurassic stage) was not only a survival phase but already rather a recovery phase. Post-extinction evolution of reefs and their survival only in the northernmost margin of the Tethys support the hothouse hypothesis for the T/J extinction event. During Pliensbachian, many new taxa appear, but mostly solitary corals, not really framebuilders. Many of these taxa do not occur anymore during the following stages. The new increase in diversity is related to the development of Bajocian (Middle Jurassic) reefs.
... The taxonomic data were corrected for obvious typing errors of genera and revised by following published opinions and by checking up-to-date synonymy lists in the literature. Most noteworthy for revision of coral data are the papers of Beauvais (1986), Roniewicz (1989), Stanley and Whalen (1989) and Roniewicz and Michalik (2002). Data of thalamid sponges were revised following Senowbari- Daryan (1990), while synonymization of Triassic bivalves was largely based on recent monographs (e.g., Hautmann, 2001a,b;Waller and Stanley, 2005). ...
